Ľudové zvyky

Fašiangy
Najvýznamnejšie výročné slávnosti súviseli s jednotlivými etapami výročného zvykoslovného cyklu. Ich podstatou bolo úsilie ovplyvniť vegetačný proces, od ktorého priamo i nepriamo závisel život ľudí. Výročné zvyky sú vývojovo spojené s kozmologickými cyklami a kultovými obradmi na počesť mŕtvych predkov s celým komplexom úkonov, založených na princípe mágie a veštenia. Vyvrcholením jarného obdobia zo zvykoslovného hľadiska sú fašiangy a Veľká noc. 
Fašiangy predstavujú obdobie od Troch kráľov do Popolcovej stredy. Magicko-prosperitné úkony, charakteristické pre fašiangové obdobie mali blahodárne pôsobiť na očakávanú dobrú úrodu. Maskovanie v obradoch a hrách už od najstarších čias spĺňalo magicko-rituálne a neskôr aj spoločensky zábavné funkcie. Samotné masky predstavujú zvykoslovné predmety vyrobené z najrozličnejších, v ľudovom prostredí dostupných materiálov. Ich nositelia sa usilovali s nimi stotožniť sa nielen vonkajšou podobou, ale aj predstieraním, že do nich vstúpil duch predstavovaného. Zo staršieho obdobia sú na Slovensku známe len zoomorfné masky. Tieto masky súvisia s prvkami agrárnej mágie a pripisuje sa im predovšetkým plodonosná funkcia. Bývalo ich pomerne veľa a vo fašiangových sprievodoch mávali dominantné postavenie. V mnohých oblastiach na Slovensku dominovala maska turoňa - ako štylizácia býčej hlavy s rohmi. Atribút rohov determinoval túto masku. Tvorivá štylizácia zvieracích postáv zanechala zväčša isté reálne vzťahy k skutočnému vzhľadu zvieraťa. Z tohto hľadiska podobnou, rovnako ústrednou maskou vo fašiangovej burze v Liptovských Sliačoch (Ružomberok), je maska chriapy. Jej podoba tvarom i hereckým výkonom sústreďuje na seba pozornosť nielen vo fašiangovom sprievode, ale aj po jeho skončení na fašiangovej zábave. V menšej miere sa vo zvykoslovných prejavoch na Slovensku objavovali aj ďalšie zvieracie masky - maska koňa, barana a kozy. Jednoznačne najrozšírenejšou zvieracou maskou na našom území bola maska medveďa. V podstate sa na Slovensku vyskytovala v dvoch hlavných podobách, ktoré sa však často vzájomne prelínali a nahradzovali. Bola to maska medveďa v kožušinovom odeve alebo maska medveďa, vyrobená zo slamy či hrachoviny. Popri zvieracích maskách našli v slovenskom zvykosloví veľmi časté uplatnenie i ľudské - antropomorfné masky. Vo väčšine prípadov býval ich charakter zrejmý, veľakrát sa však prelínali so zvieracími maskami, alebo maskami tajomných nadprirodzených bytostí. Podobu človeka mal slameník. Slamené masky predstavovali rôzne personifikácie fašiangov, pôstu, či koledy. Zároveň však naznačovali ukončenie určitých poľnohospodárskych prác. Do tejto skupiny patria i masky predstavujúce žobráka, starca, či stareny. K najčastejšiemu spôsobu maskovania vo fašiangových obchôdzkach patrilo prezliekanie sa mužov za ženy, ale aj maska predstavujúca súčasne ženu i muža - pouchlap - použena. V sprievodoch dominovali masky svadobného páru. K všeobecne rozšíreným fašiangovým antropomorfným maskám - patrili masky predstavujúce najrozličnejšie povolania či zamestnania - hájnik, lekár, vojak. Uvedené postavy bývali neobyčajne variabilné. Zúčastňovali sa sprievodov a spravidla parodovali zobrazované profesie v žartovných improvizovaných scénkach. Masky veľmi často zosmiešňovali i určité ľudské vlastnosti, ale často predstavovali i ľudí iných národností a náboženských vyznaní. Sprievody masiek sa nezaobišli bez muzikantov. Ich hudobné nástroje ako základ ľudovej inštrumentálnej hudby predstavujú v slovenskom prostredí veľmi rozsiahly celok, ktorý počíta takmer 200 nástrojových typov. Rozmanitosť ich zvuku ovplyvňuje aj materiál z ktorého boli vyrobené. V minulosti ich vyrábali deti, pastieri, stolári, kováči, špecializovaní remeselníci, husliari, citaristi, fujaristi, gajdoši, píšťalkári ap., ale aj mnohí hudobníci len pre svoju vlastnú potrebu. 

Robili ich remeselnícke cechy. Teda skôr sa tu konali zábavy, ktorých hlavnými organizátormi boli tovariši. Konali sa tieto zábavy väčšinou v dome majstra, pretože sa tu vítali noví tovariši, ktorým bolo poskytnuté krátkodobé ubytovanie. V tomto období sa zvykli stávať z učňov tovariši. Museli však uspieť v rôznych skúškach. Napríklad v Kežmarku bolo typické kúpanie v studenej a potom teplej vode, nosenie na žrdi alebo brve atď. Keďže sa zábavy konali u majstrov, žiadna z ich dcér nesmela zostať na ocot. Niekde bolo známe trhanie husí (husacia jazda). Snažili sa získať strieborné lyžice alebo hodvábne šatky. Cieľom bolo odtrhnúť husi hlavu. Jednotlivé cechy konali sprievody a snažili sa o čo najväčšiu atraktívnosť. Mlynári behali na chodúľoch, debnári krútili nad hlavami obručami atd. Remeselnícke fašiangové zvyky zanikli pred 1. svetovou vojnou.

Zdroj info: http://www.uluv.sk/product/fasiangy-a-velka-noc-242/